Nové údaje z misie Cassini (NASA) v kombinácii s meraniami dvoch kozmických sond Voyager a Interstellar Boundary Explorer (IBEX, NASA) naznačujú, že naše Slnko a planéty sú obklopené obrovským sféricky približne symetrickým magnetickým poľom, ktorého pôvodcom je práve naše Slnko. Toto zistenie spochybňuje názor, že magnetické pole sa tiahne za Slnkom v tvare dlhého kométárneho chvosta. Všetky nové informácie zverejnil časopis Nature Astronomy 24. apríla 2017.
Slnko uvoľňuje konštantný prúd častíc, ktorý nazývame slnečný vietor. Slnečný vietor zapĺňa vnútro Slnečnej sústavy a siaha až za obežnú dráhu Neptúna. Vytvára bublinu, takzvanú heliosféru, s veľkosťou približne 23 miliárd kilometrov. Celá Slnečná sústava, vrátane heliosféry, prechádza medzihviezdnym priestorom. Najrozšírenejším obrazom heliosféry bol obraz kometárnej štruktúry so zaoblenou hlavou a dlhým chvostom. Avšak nové údaje, ktoré vychádzajú z meraní 11-ročného cyklu slnečnej aktivity ukazujú, že to predsalen môže vyzerať inak. Heliosféra môže byť zaoblená na oboch koncoch, takže jej tvar je takmer sférický.
Kostas Dialynas, líder nového výskumu, tvrdí, že namiesto predĺženého chvosta kométy je tento novo zistený tvar heliosféry spôsobený silným medzihviezdnym magnetickým poľom (oveľa silnejším, ako sa predpokladalo) v kombinácii s tým, že pomer medzi tlakom častíc a magnetickým tlakom vnútri heliosféry je vysoký.
Prístroj na sonde Cassini, ktorý skúma systém Saturnu už viac ako desať rokov, priniesol vedcom dôležité indície o tom, ako vyzerá koniec heliosféry (heliotail). Keď nabité častice zvnútra Slnečnej sústavy dosiahnu hranicu heliosféry, niekedy prechádzajú sériou výmeny nábojov s neutrálnymi atómami plynu z medzihviezdneho priestoru, strácajú a znova získavajú elektróny. Niektoré z týchto častíc sú "odstrelené" späť do vnútra Slnečnej sústavy ako rýchlo sa pohybujúce neutrálne atómy, ktoré môže namerať sonda Cassini.
Pretože sa tieto častice pohybujú oveľa pomalšie než rýchlosť svetla, ich cesty zo Slnka k hranici heliosféry a späť trvá celé roky. Takže keď sa počet častíc prichádzajúcich zo Slnka zmení (zvyčajne v dôsledku 11-ročného cyklu) trvá roky, kým sa to odrazí v množstve neutrálnych atómov, ktoré smerujú naspať do vnútornej časti Slnečnej sústavy. Nové merania týchto častíc odhalili niečo neočakávané. Častice prichádzajúce z konca heliosféry odrážajú zmeny cyklu slnečnej aktivity skoro tak rýchlo ako tie, ktoré prichádzajú zo začiatku heliosféry. Ak by mal však koniec heliosféry koniec v tvare kometárneho chvosta, ukázali by sa tieto zmeny oveľa neskôr. Ale pretože sa ukazujú rovnako, znamená to, že tvar koncovej časti je približne rovnaký ako tvar na začiatku. Takže dlhý kometárny chvost nemusí existovať vôbec a heliosféra môže byť takmer okrúhla a symetrická.
Tento tvar môže byť dôsledkom kombinácie viacerých faktorov. Údaje z Voyageru 1 naznačujú, že magnetické pole za heliosférou je silnejšie ako sa predpokladalo, čo znamená, že by mohlo interagovať so slnečným vetrom na okrajoch heliosféry a "spevniť" chvost heliosféry.
To, ako vyzerá štruktúra heliosféry zohráva veľkú úlohu v tom, ako sa častice z medzihviezdneho priestoru, nazývané kozmické žiarenie, dostanú dovnútra Slnečnej sústavy, tam, kde sa nachádza Zem a ostatné planéty. Údaje z Voyageru 1 a 2, sondy Cassini a IBEX, sú výdatným zdrojom nových informácií pre štúdium dosahu slnečného vetra.
Sféricky symetrickejšia heliosféra, predstava podporená novými výsledkami sond Cassini, Voyager a IBEX. Credit: Dialynas, et al.
Zdroj: phys.org
Pridať nový komentár