12. poviedka: Na cestách

, Autor: Redakcia
Ďalšia z poviedok súťaže Sci-fi poviedka roka 2010. „Hádam to nebude tak zlé.“ „Ale áno,“ trval na svojom Jakub. „Je to také zlé.“ Pod oknami sa váľali konzervy a ohryzky – zvyšky ich predošlých obedov a večerí. Patrón si zapálil cigaretu. V jej belasom dyme na chvíľu vyzeral ako kovboj z reklamy – kým neukázal svetu svoje druhé oko. Umelo vyrobené, na zákazku – dúhovka v istom uhle osvetlenia žiarila krvavočerveným svitom. Ako Patrón kedysi Jakubovi vysvetlil: „Až ma tí hajzli raz dostanú, pobijú sa o súčiastky.“

Generálny sponzor: Hlavný sponzor:





Na cestách

„Hádam to nebude tak zlé.“
„Ale áno,“ trval na svojom Jakub. „Je to také zlé.“
Pod oknami sa váľali konzervy a ohryzky – zvyšky ich predošlých obedov a večerí. Patrón si zapálil cigaretu. V jej belasom dyme na chvíľu vyzeral ako kovboj z reklamy – kým neukázal svetu svoje druhé oko. Umelo vyrobené, na zákazku – dúhovka v istom uhle osvetlenia žiarila krvavočerveným svitom. Ako Patrón kedysi Jakubovi vysvetlil: „Až ma tí hajzli raz dostanú, pobijú sa o súčiastky.“
„Čo urobíme?“
Niekde za Slavínom vystrelili k nebu svetlá a zahrmela salva. Budova sa otriasla v základoch a na Patróna s Jakubom sa zniesla spŕška prachu. Na stene pribudla do tej pestrej zbierky, ktorú už vlastnili, ďalšia nová prasklina. „Herdek,“ povedal Patrón nevzrušene, „tá sadla.“
„Čo urobíme?“ naliehal Jakub. Patrón naňho pozrel. Chlapec si vytieral z očí prach. Tiež ich mal červené, ale z iného dôvodu.
„Nerozreveš sa, však nie?“
„Ja?“ skoro sa urazil Jakub.
„To je dobre. Nemám rád decká, čo sa rozplačú, akurát keď sa ide do akcie.“


Zliezli o poschodie nižšie, vzali si zo zásob, čo sa dalo, a večer sa pod pláštikom tmy vykradli na ulicu. Mohli si to dovoliť – verejné osvetlenie už pekných pár rokov nefungovalo a to, čo zostalo z lámp, už niekto dávno rozkradol a predal na kov. Jakub zakopol o staré schodisko a potichu zanadával. Patrón našiel v ruinách starú topánku. „Zíde sa,“ rozhodol a pribalil ju k veciam v batohu.
Vysoko nad nimi lietali medzi hviezdami svetlá.
„Myslíš...že nás vidia?“ prehltol chlapec. Podvedome stíšil hlas.
„Hovno vidia,“ odvrkol Patrón. „Je ich tu ako hadov, tak ako odlíšia svojich od cudzieho?“
„My nie sme cudzí,“ šepotal Jakub, keď sa skryli v škáre medzi domami, aby pozorovali ulicu. „Oni sú cudzí.“
V tme za nimi niečo náhle zašramotilo. Obidvaja sa vyplašene otočili – chlapec držal v rukách nôž, Patrón samopal. Medzi odpadkami to zamraučalo a okolo nich sa ticho mihol tmavý, rýchly tieň.
„Mačka,“ vydýchol chlapec. „Sprostá mačka.“
„Som zažil vojaka, čo sa otočil naspäť, keď videl, že je to len mačka,“ zamrmlal Patrón. „Dve sekundy na to po ňom skočila z kríkov Chobotnica.“
„Bléééé,“ otriasol sa chlapec. „To musel byť hnus.“
Pozorovali napäto cestu, ale nič sa nehýbalo. V štrbinách medzi asfaltom tíško šumela svoju nočnú pieseň tráva. Na rozbitej plastovej tabuli, pohodenej obďaleč, sa ešte dali čítať zvyšky nápisu „Len u nás...výhod...akcia. Neváhajte!“ Spomedzi dvojice to bol schopný prečítať iba jeden – Jakub patril ku generácii, ktorá už školu poznala iba z rozprávania rodičov. Patrón ho naučil, ako sa prstom podpísať do prachu vlastným menom.
„Čisté,“ rozhodol Patrón. Chlapec mu pozrel do očí a potom opatrne prikývol.
Vysoko na oblohe krúžili medzi hviezdami svetlá.
Nehlučne križovali cestu a kryli sa navzájom. Využívali každú príležitosť, každý tieň na maskovanie: kusy betónu z rozvalín domov, polozhorené vraky áut, mladé topole. Na asfalte sa kde – tu trblietalo rozbité sklo. Takým miestam sa obaja, Patrón aj Jakub, vyhýbali širokým oblúkom – nič ťa neprezradí tak ako praskanie skla. Ulice boli temné, prázdne, jediným znakom života v dohľade boli svetlá, pohybujúce sa medzi hviezdami. V iných storočiach by sa možno takýmto mestom túlali zdivočené svorky psov – ale to bolo predtým, ako sa psy ukázali byť dôležitým zdrojom proteínu. Prišelci mali radi mäso teplokrvných živočíchov.
V jednej chvíli obaja, Patrón aj chlapec, znehybneli a potom rýchlo zmizli v tieňoch. O chvíľu sa ozvali zvuky. Chlapec a zjazvený muž načúvali, ako okolo prechádza nepriateľ. Znelo to, akoby nočnou ulicou ľudského mesta skackala kengura, ibaže medzi jednotlivými skokmi sa ozývalo mľaskanie a hlboké, chrčivé dýchanie.
Jakub v tme Patrónovi naznačil, že je mu na zvracanie.
Patrón sa usmial.
Chlapca si obľúbil – mal zmysel pre humor.


Stretli sa asi pred tromi alebo štyrmi mesiacmi, počítanie dní im už trochu splývalo. Jakub si práve nad ohňom opekal holuby, ktoré chytil do pasce, keď tu zrazu kríky zašušťali a do rokliny vtrhol narušiteľ. Celú polovicu tváre mu hyzdila jazva. Mal dve ruky a dve nohy, len preto Jakub nezačal vrieskať. Votrelec okamžite začal zhášať oheň a kopať doňho nohami hlinu a piesok. Chlapec to sledoval pritisnutý chrbtom o skalu, v ruke ražeň s nedopečeným mäsom. Nôž, ako si dobre uvedomoval, nechal na opačnej strane ohniska.
Jeho zachmúrené hnedé oči sledovali emblémy na vojakovej uniforme. Nášivky: to už dnes nebolo vídať. Keď na seba prvý raz pozreli z tváre do tváre, Patrónovo oko žiarilo diabolským červeným svitom.
„Šibe ti?“ oboril sa na Jakuba. „Vieš, ako vidno ten tvoj dym? Nechceš si rovno zapáliť pohrebnú hranicu?“
Chlapec zaváhal. Patrón sa zazubil, zohol sa a hodil Jakubovi jeho nôž. Chlapec ho opatrne zdvihol. Potom bez slova priniesol ražeň s holubmi. Patrón sa natiahol na trávu a vybral z vrecka dve zošúverené jablká. Jedno z nich podal chlapcovi. Sedeli vedľa seba a jedli.
„Sám si?“
„Sám.“ Jakub vyzeral na desať – jedenásť rokov, ktoré aj mal. Patrón požul steblo trávy a odpľul si, ale ďalej sa nevypytoval.
„A čo vaša jednotka?“
„Čo myslíš?“
Jakub mlčky prikývol – ani on sa už ďalej nevypytoval. Vojna naučila ľudí celkom novej etikete.
Patrón poznal miesta a vedel, kde zadovážiť zásoby. Jakub zostal s ním.


Cesty na okolí Malých Karpát boli zaprášené, rozryté koľajami, zarastené tŕním a šípkami, rozmohli sa tam celé záhony pŕhľav. Vo výmoľoch pod stromami sa ešte udržali kaluže po včerajšom daždi.
Zaútočili na nich skoro ráno, keď ešte nezačalo svitať.
Jakub sa zobudil na dotyk na ruke. Okamžite chňapol po svojej dýke. Vedľa neho kľačal Patrón a dával si prst na ústa. Chlapec prikývol, ostražitý a pripravený.
„Koľko?“ naznačil ústami.
Patrón zdvihol dva prsty. No paráda.
Potichu vkĺzli do krovia, splynúc s tmou.
Krčili sa medzi rozmoknutým lístím a načúvali zvukom lesa. Kdesi nad nimi zahúkala sova. Potom sa do šumenia stromov vmiesil nový tón – sotva počuteľný piskľavý zvuk, ako keby naokolo krúžil výnimočne nepríjemný komár. Ozývalo sa to z miesta, kde bol ešte pred chvíľou ich tábor. Museli tam nechať všetky veci. Boli tam ich zásoby, deky, náboje, panvica. Všetko.
Jakub sa pozeral, ako Patrón vedľa neho pomaly vstáva. Dorozumeli sa očami. Chlapec sa díval za Patrónom, ako odchádza a vyhýba sa praskajúcim vetvičkám, tak, ako sa to musel naučiť každý, kto chcel prežiť. Potom sa vopchal ešte hlbšie do krovia a čakal. Potlačil túžbu zakryť si uši.
Odrazu ticho pretrhlo zlostné štekanie samopalu, znovu a znovu. Patrón strieľal krátkymi, kontrolovanými dávkami. Piskľavý zvuk náhle prešiel do nepríjemného hluku, až mal Jakub pocit, že mu trhá ušné bubienky. Napriek tomu načúval. Do jedného zo stromov čosi narazilo. Čosi veľké a ťažké. A znovu, samopal.
„Jakub!“ Keď chlapec počul, ako ho Patrón potichu volá, úľavou sa takmer roztriasol. Rýchlo sa rozbehol krovím. Patrón stál uprostred tábora a pchal deky do batoha.
Na kraji lúčky, tam, kde temnota splývala so stromami, sa niečo ešte mykalo – čosi ako tri či štyri biče, čierne biče, udieralo do zeme. Ale pohyb rýchlo ustával. Druhá masa ležala nehybne medzi papradím. Jakub sa tým smerom radšej nepozeral.
„No tak, padaj, pohyb! ...Zaspal si? Musíme rýchlo zmiznúť. Tých hajzľov tu na okolí môže byť viacero!“
Chlapec prikývol. Počúval, ako Patrón potichu nadáva, plynulý, nepretržitý prúd výrazov, aké sám zakazoval Jakubovi čo len raz vysloviť.
Potom zdvihol svoj vak na plecia a obaja zmizli medzi stromami.


„Patrón?“
„Hm?“
„Skončí táto vojna?“
Zjazvený muž držal v ruke cigaretu, klobúk uvoľnene položený vedľa seba v tráve, a zamyslene vyfukoval dym. Aspoň raz sa pre zmenu neobávali prepadnutia: boli dobre ukrytí medzi lístím a mali výhľad do krajiny. A za chrbtom ich kryla skala. „Raz skončí,“ odpovedal dospelý muž vážne. „Ale kto vyhrá...?“
Chlapec prikývol, na tvári obvyklý zamračený výraz. Keď ho Patrón stretol, vyzeral ešte ako – tak detsky, teraz už deň za dňom rýchlo dospieval.
„Pristáli, keď som mal dva roky,“ rozhovoril sa odrazu. „Nepamätám si na to, ale naši mi to hovorili. Predstav si,“ obrátil sa živo na muža, „vraj tých z kozmu ľudia vítali.“
„Viem,“ prikývol Patrón a potiahol z cigarety. „Bol som vtedy študent matematiky.“
Jakub nevychádzal z údivu. „Len si to predstav – vítať Jednorukých a Chobotnice!“
„Všeličo sa stáva.“
„Páni,“ chlapec vrtel hlavou. „A ja som mal podozrenie, že matka si to vymyslela. Robila umelkyňu – v divadle, vieš. Plánovala pre mňa kariéru.“ Chlapec sa zazubil a zaťukal si na čelo.
Patrón mal čo robiť, aby nevyprskol.
„Ale potom sa to už dosť rýchlo zmenilo,“ pokračoval Jakub. „Vieš – to si už pamätám.“
Patrón prikývol.
„Svetlo – a útek.“ Pomaly dodal: „A vrieskanie.“
Patrón si odpľul.
„Aké to bolo? Chcem povedať – predtým.“
„Museli sme sa zmieriť s tým, že nie sme jediní, kto má záujem o našu planétu.“
„Hajzli.“ Teraz bol rad na Jakubovi, aby si odpľul. Patrón mal znovu čo robiť, aby nevyprskol.
Natiahli sa do trávy a pozorovali, ako vysoko na nebi nad nimi plávajú oblaky, lenivé, bezstarostné a nekonečne vzdialené.
„Lezie po mne lienka,“ povedal Jakub, v hlase údiv.
To bolo naposledy, kedy uňho Patrón začul ten detský tón.


Záblesk.
Hrmenie.
„Bééééž!.....Bééééž!“ A ktosi kričí, stená, bolestivý rev....V diaľke, nablízku. Zhmotnené peklo a chaos. „Zásah! Zásah! Opakujem – zasiahli nás!“
„...te svoju pozíciu.“
„Čože? Nepočujem vás!“
Pach spáleniska a oblaky dusivého dymu, rozbitý asfalt a studený betón. Stretli sa uprostred ruín.
„Si celý?“
„Som v poriadku, mami.“
„Akoako? Niečo som asi nepočul dobre?“
Jakub si uvedomil, že to prehnal. „Oh...sorry, chcel som povedať - veliteľ!
„Žiadne výhody len za to, že sme starí známi, dobre?“ Patrón ho pobúchal po prilbe.
Hrmenie a záblesky. Pre túto chvíľu kdesi v diaľke. Odo dňa, čo sa dvaja tuláci bez domova- oni - pridali k jednotke, prešli už roky. A ešte aj po všetkých tých rokoch boli svojím spôsobom na cestách.
Ale už sa blížil cieľ.
„Máš vodu?“
„Na.“
Cvaknutie zapaľovača, suché zakašľanie. Krátka chvíľa odpočinku.
„Kde ty na tie svoje cigarety chodíš.“
„Byť veliteľom má svoje privilégiá, sopliak!“
„A nehovor mi sopliak!...Budem už mať sedemnásť!“
„To ti mám ako blahoželať alebo čo?“
„Pravda. Najlepším darčekom pre mňa bude, keď tých hajzľov konečne vyprášime tam, odkiaľ prišli!“
„Snáď sa potom konečne zmôžeš na frajerku, sopliak. Už si sa odhodlal pozvať na rande tú blondínku z ošetrovne?“
„Moniku?“ Jakub očervenel až za ušami. „Jejda, Pat – veliteľ!...Hovor tichšie!“
„Srab jeden. “
Hrmenia a zábleskov pribúdalo. Prestávka končila.
Vysielačka znovu zapraskala, vzdialený hlas začal chrliť rozkazy. Patrón odhodil cigaretu: „No tak, nepočuli ste, banda lenivá? Vercajk so sebou a bežím, bežím, bežím!“



Ďalšie, už zverejnené poviedky:
1. poviedka: Detektiv
2. poviedka: MOONKiller
3. poviedka: Poselství z budoucnosti
4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie
5. poviedka: Archa 12
6. poviedka: Žerty stranou
7. poviedka: Drobná počítačová haluz :)
8. poviedka: Agenti
9. poviedka: Sérum smrti
10. poviedka: Kozel zahradníkem
11. poviedka: Pohľad do neznáma





Sci-fi poviedka roka 2010

Zasielanie poviedok: do 12. júna 2010
Domáca stránka súťaže



Sponzori súťaže

Generálny sponzor   Hlavný sponzor
 

Sponzori:









Luksa & atrox> naprosty souhlas
Moc dobre napsano, urcite jedna z nejlepsich povidek. Pokud ma autor predstavu o tom, jak by mel dej pokracovat (mozna uz ho ma napsany?), tak osobne doufam, ze ho pro pripadnou knihu doplni.
Me osobni TOP3 zatim vypada asi takhle:
1) Kozel zahradnikem
2) Na cestach
3) Agenti

Creshaw:Neztotožňuji se s tvým názorem. Myslím si, že si blbec, budu si dávat na tvůj nick pozor.

efgh> A k tomuhle jsi dosel jak? Je to psane dobre a dej pusobi tak, ze by mohl dal pokracovat a pokud nejake pokracovani bude, tak si ho rad prectu - z toho duvodu jsem blbec? Ruku na srdce, moc lepsich povidek zde zatim neni a pokud planovana knizni sbirka vyjde, tak tahle ma sanci tam byt. Tobe se povidka nelibi a ja ti to neberu, nadavam ti snad za to? Nebo jsem blbec za ztotozneni s nazory Luksa a atrox a tim padem jsou podle tebe blbci i oni? Dosud jsem mel podle tvych komentaru za to, ze mas rozum, ale po tomhle vylevu nevim nevim..

Nic moc, nelíbilo se mi to...průměr.

Hmm, mne sa to celkom páčilo, bolo to písané tak inteligentne, celkom pekne vykreslené prostredie a atmosféra. Slušné

jednoznacne sto bodov, sakra ked dojdu stretneme sa v karpatoch

Konečně první slovensky psaná povídka, která se četla dobře. Jediné, co jí citelně uškodilo, bylo omezení stran. Hádám, že se zase ozvou hlasy, které se ozývají v každé druhé povídce, že něco podobného už někde četli, jenže jak pravil Steven King - vše již bylo dávno napsáno a spisovatelé dneška to jen přepisují tak, jak se to líbí jim. Osobně tuto povídku chválím a lituji, že autor neměl víc prostoru vtlačit do toho dějovou linii.

autori poviedok by nemali komenentovat druhych autorov

Dobre sa to čítalo.

Zatiaľ asi najlepšia poviedka... :)

Moc pekne. Lahko predstavitelne velmi prijemne. Super.

Po dlhej dobe konecne nieco kvalitne.chvalim.Konecne daka konkurencia pre najlepsie co tu uz boli.

@efgh: Taketo oznacovanie spoludiskutujucich si odpustte, alebo to skonci BANom.

atrox> Že to řekl Steven King mě vůbec nepřekvapuje, ale jiní autoři se o originalitu alespoň snaží :) Jinak tahle povídka je pro mě zatím nejlepší, co tu byla, zejména je pěkně zakončená, s tím má většina amatérských autorů problém.

buga, nechápej mě, prosím, špatně - já na zdejší autory rozhodně nenasazuju. Za posledních 6 let co si knihy kupuju se mi v mojí knihovničce nastřádalo lehce přes 200 mnou přečtených knížek a další stovky jsem přečetl jako dítě z knihovny. Proto už mi těžko může něco překvapit, protože jsem více méně četl vše, jen podané trošku jinak. Autor i kolikrát může napsat něco, co nikdy neviděl a považovat to za zcela originální dílo (což objektivně vzato bude), ale mě to bude vždy připomínat něco, co jsem už četl jinde. Já už originalitu u knih / povídek nehledám, spíš mi zajímá způsob podání děje, což autor např. této povídky podle mě zvádl velmi dobře.

Creshaw: A to jsem se s efgh shodl v hodnocení většiny povídek. :) Ne, tahle je definitivně mezi těmi lepšími, hodnocení se ovšem prozatím zdržím. Neříkal bych nutně jako asi u většiny, že by měly mít prezentované povídky pokračování. Skoro mi přijde, že takto popsané jsou dostatečné a zde nevidím výjimku. Využit prostor.

Luksa> Taky souhlasim, ze v ramci omezeni byl prostor vyuzit velmi dobre. Jen v ni vidim velky potencial na mnohem delsi povidku, ktera by mohla byt ne "pouze" dobra, ale skvela. Povidka se dobre cte a ja bych si moc rad precetl, jak boj pokracoval, poznal charakter dalsich lidi, chovani nepratel, atd. atd. :)

atrox> Neboj, to nebylo nic proti tobě ani proti zdejším autorům, to bylo rýpnutí do Stephena Kinga, od kterýho jsem pár knih četl a popravdě - je to "na jedno brdo" :)

Nj, ale kouzlo mini-povídek je v tom, že právě toho se ti nepoštěstí :D. Zbytek už si musíš vysnít ve své hlavě.

Inspiracia Jiřím Kulhánkom je citelna, ale nekritizujem :)

Hodně se mi to líbilo, konečně mám mezi čím vybírat. Nicméně i tak budu rád, když přijdou další stejně kvalitní, které by mě vytrhly z nudy všedního dne. :)...
Nicméně vidět v tom inspiraci Kulhánkem, to bych mohl říct, že sprite mi připomíná pepsi, protože je taky v plechovce... :) Jak již bylo řečeno, podobnosti lze takto hledat u čehokoliv s čímkoliv, když je člověk velmi pečlivý a hledá dost důkladně. Krása je v tom být alespoň částečně originální a zaujmout a to se autorovi v mém případě povedlo.

ale Luksa nemusis sa hned pajedit, vsak som napisal ze "nekritizujem". A keby islo o sutaz v dizajne noveho obalu na sprite a niekto by prisiel s plechovkou tak je uplne legitimne povedat, ze mi to pripomina pepsi.

Však. A já tam měl úsměv. :) Neber mě vážně, když mě napadl ten příměr s pepsi a sprite, prostě jsem jej musel napsat.

Skutočne, dobre sa to čítalo,je to konkurencie schopné.Bude to ešte s touto autorskou suťažou ceľkom zaujimavé.

Pacilo sa mi to.

Super! Skoro nic tomu nechyba, asi by prospelo mat o stranu dve viac. U mna urcite v top 3.

Pekne napísané veru...

Poslať nový komentár

Obsah tohto poľa je súkromný a nebude verejne zobrazený.
TOPlist