21. poviedka: Pozorovateľka

, Autor: Redakcia
Ďalšia z poviedok súťaže Sci-fi poviedka roka 2010. Bola to okamžitá zmena. Čakala záblesk svetla alebo zakrivenie priestoru. Jednoducho nejaký efekt ako vo filmoch. Z jej pohľadu sa nestalo nič. Akurát už nehľadela na tmavú olovenú dosku v podzemí, ale sledovala predmestie osvetlené poludňajším slnkom.

Generálny sponzor: Hlavný sponzor:







Pozorovateľka

Bola to okamžitá zmena. Čakala záblesk svetla alebo zakrivenie priestoru. Jednoducho nejaký efekt ako vo filmoch. Z jej pohľadu sa nestalo nič. Akurát už nehľadela na tmavú olovenú dosku v podzemí, ale sledovala predmestie osvetlené poludňajším slnkom. Akoby už hodiny sledovala budovu pred sebou. Prestala zízať na ulicu a pootočila hlavou, aby zistila, či prešiel aj jej dozor. Stál hneď vedľa nej.

„Aké to bolo, Erin?“ spýtal sa priateľsky.
„Popravde, ani som si neuvedomila prechod,“ odpovedala trochu sklamane.
„Naše zmysly nie sú na to uspôsobené, ale poznám jeden trik,“ zatváril sa tajomne.
„Ale až pri návrate,“ dodal vzápätí s úsmevom. Bol asi dvakrát tak starý ako Erin.
Stretla ho tesne pred prechodom, keď sa jej predstavil ako Max. Nič ďalšie o tomto staršom pánovi nevedela. Nestihla si prečítať dokumenty, takmer prišla neskoro a jej prvý deň bol jedná veľká kalamita. Teraz stála na pokojnom predmestí a užívala si slnka.

Max navrhol vyraziť k parku. Erin súhlasila, keďže stále nevedela, čo presne majú dneska urobiť. Celú cestu sa na to odhodlávala spýtať. Začalo ju svrbieť za krkom. Najdôležitejší experiment akého sa kedy zúčastnila a ona nestihne prečítať pokyny.

Parkom prechádzalo niekoľko ľudí. Dvaja umelci predvádzali hru pri blízkej fontáne, kde ich sledovala študentka v žltom tričku a na opačnej strane hliadkoval policajt. Erin z neho nespúšťala oči. Znervóznela ešte viac. Čo keď ich bude kontrolovať? Max si všimol jej zúfalý pohľad.
„Je niečo v neporiadku?“ ozval sa úplne pokojným hlasom.
„Čo keď sa o nás bude zaujímať?“ odpovedala ukazujúc na muža v uniforme.
„Tak mu ukážeme naše doklady,“ zbehol pohľadom k jej taške.

Erin na tašku, ktorú mala pri sebe, úplne zabudla. Nahmatala v nej falošný doklad. Bude potrebný, ak vzbudia pozornosť.
„Prepáč, je to moja prvá cesta. Asi trochu nervujem,“ ospravedlnila sa a vrátila doklad namiesto.
„Viem. Preto som predsa tu,“ jej kolega sa znovu usmial a hneď nato dodal, „nemáš nejaké otázky, ktoré ti môžem zodpovedať?“
Erin hneď využila šancu od svojho mentora:
„Čo tu vlastne máme spraviť?“
„Naším cieľom je sledovať a zmapovať tento svet. Presne ako tie ostatné predtým,“ začal vysvetľovať, ale Erin ho prerušila, pričom jej na tvári vyrazil rumenec.
„Myslela som...“ na chvíľku sa zasekla, ale potom to zo seba dostala, „nestihla som prečítať dokumenty k našej misii. Neviem presne, čo mám teraz robiť. Je mi to ľúto,“ dokončila priznanie na jeden dych.

„Netreba sa znepokojovať. Je to tvoj prvý prechod. Nie sme predsa v armáde,“ upokojoval ju Max a začal objasňovať konkrétnejšie.
„Dnes je to v podstate iba cvičný prechod. Ber to ako krátke voľno. Poprechádzame sa mestom. Zistíme odlišnosti oproti nášmu svetu a nepozorovane prejdeme späť. Tvojím cieľom je naučiť sa byť nenápadná. Myslíš, že to zvládneš?“ podpichol ju mierne.
„Myslím, že áno,“ jej úzkosť sa vytratila. V duchu sa sama sebe smiala. Stresovala sa predstavou, že ju hneď zavalia prácou na výskume a ona to nezvládne. Namiesto toho sa prechádzala po parku v nejakej alternatívnej verzii Berlína.
„Vidíš už nejaké odlišnosti?“ spýtala sa odrazu.
„Ťažko povedať. Technologicky to vyzerá na sedemdesiate roky, čiže ich rok 1973 celkom zodpovedá nášmu letopočtu.“
„To zistíš z jednej prechádz..“ zasekla sa uprostred slova, aby neznela ako úplný nováčik.
„Chápem. To, že je to moja prvá cesta, neznamená, že je prvá pre ostatných.“
„Prvá skupina predvčerom mapovala Moskvu, takže obrázok už máme celkom dobrý,“ potvrdil jej slová Max.
„Je nejaký dôvod prečo bola Moskva prvá?“ zaujímala sa ďalej.
„Ani nie. Je to skôr z historických dôvodov. Konstantín Jergeňev, objaviteľ technológie, pochádzal zo Sovietskeho zväzu.“
„Ale už je to pár rokov, čo sa Zväz rozpadol, nie?“ namietla Erin.
„Sovietsky zväz v našom svete áno.“
„Mám to chápať tak, že technológia pochádza z iného sveta?“
„Bystrý odhad. Historicky prvý prechod bol takpovediac nehoda. Namiesto prenosu malého množstva energie to prenieslo Jergeňeva. Strávil dva roky vysvetľovaním a presviedčaním, kým mu dovolili sformovať podobný výskum aj u nás.“
„Takže nie sme jediní pozorovatelia?“ spýtala sa prekvapene.
„Sme. Sovieti, ti druhí sovieti, sa vzdali samostatného výskumu s tým, že budú preberať poznatky od nás.“
„Ale ako vieš, že niekde v tých desiatkach iných svetov nežije tiež nejaký Jergeňev? Čo keď je ich program tajný ako ten náš? Môžeš zo zbežného pohľadu na park povedať, že tu nemajú v podzemí niečo podobné a neprechádzajú sa teraz naším Berlínom?“
„Prakticky môžem. Tieto otázky rezonovali hlavne počas studenej vojny. V prvom desaťročí programu nebol dôraz na cestovanie, ale na efektívne odrezanie sa. Vedenie malo vtedy predstavu, že niekde tam vonku musí existovať vyspelejší nepriateľ. Ten by mohol pomocou technológie presunu vyslať špiónov, zmapovať vojenské objekty a následne behom okamihu do nich premiestniť jadrové zbrane.“ „Na tej predstave niečo bude,“ prerušila ho Erin.
„Preto to už máme dávno vyriešené,“ zasmial sa Max.
„Radšej ale uvažujem nad príjemnejšími vecami. Sme v parku. Slnko svieti. Navyše sedemdesiate roky mi pripomínajú dobu, keď som bol mladší,“ dodal dobre naladený.

Erin mierne našpúlila pery. Ak ten letopočet sedí, tak ešte desať rokov bude trvať kým sa vôbec narodí. Pritom jej však napadla iná vec.
„Máme my vlastne svoje alternatívne verzie? Ako myslím, či je šanca stretnúť mňa v niektorom z tých svetov.“
„Teraz už asi ťažko,“ schladil jej nadšenie Max.
„V minulosti to ale bolo pravdepodobné. Náš najbližší zrkadlový obraz bol svet, z ktorého pochádza technológia presunu. A ako už vieš, majú tam ešte Sovietsky zväz. Od rôznych okamihov sa jednoducho histórie nás a iných rozchádzajú. Pritom môžeš mať spoločnú revolúciu, Hitlera a Beatles, ale stačí, že tvoj otec sa niekde zadíva o pol sekundy dlhšie a nikdy sa nenarodíš.“
„Chápem. Predstavovala som si totiž rôzne totálne odlišné svety, kde budem stretávať samú seba. Možno s iným účesom,“ osvetlila Erin svoju víziu.
„Na druhej strane sa tým stávame unikátnejšími. A čo je zlé s týmto účesom?“ podpichol ju.
Erin sa pri tej poznámke uškrnula. Chcela niečo odpovedať, ale bola prerušená jasným zábleskom svetla. Náhle všetko onemelo. Podobne ako po blesku nasleduje pár sekúnd ticha. Hrmenie sa dostavilo vzápätí. Výbuch. Ohromný výbuch na východe mesta, ktorý vyšľahol vysoko nad budovy. Pomaly si začala uvedomovať zvuky sirén. Stočila hlavu k oblohe. Tá získala akýsi oranžový nádych. Zrazu sa na nej objavila stovka čiernych bodiek, ktorá letela v jednotnej formácii. Neprileteli, nevzlietli, jednoducho sa tam zrazu objavili.

O pár sekúnd neskôr si už jej sluch začal zvykať na sirény a rozoznávať pritom vzdialené explózie. Bolo ich tak veľa, že sa v tom nedokázala zorientovať. Zamrzla. Blížilo sa to totiž zo všetkých strán a nebolo úniku. V tom ju niečo schmatlo za ruku.
„Poď!“ kričal na ňu Max. Znel naliehavo, ale akoby sa napriek všetkému nechcel vzdať svojho pokoja. Erin si až v tom momente uvedomila svoje priame okolie. Ľudia utekali oproti nim. Chvíľu mala chuť sa pridať k davu a utekať tiež. Odolala však.

V zornom poli mala niekoľko desiatok vojakov v tmavozelených uniformách. Boli celí zahalení a tváre mali zakryté plynovými maskami. Pripomenulo jej to protiradiačný oblek. Vtom dostala panickú hrôzu z výbuchu predtým. Nebolo to žiarenie smrteľné? O radiácií mala len hmlisté vedomosti. Hlavou sa jej predrali obrázky ľudí znetvorených radiáciou. Pritom všetkom vôbec nevnímala to, že vojaci rovnako ako lietadlá na oblohe sa tam jednoducho zrazu objavili. Možno ešte pred piatimi sekundami tam vôbec neboli.

Výbuchy sa približovali. Navyše sa k tomu pridala aj streľba. Chcela si zakryť uši, ale za jednu ruku ju ešte stále tiahol Max. Smerovali úplne proti všetkým zmyslom a blížili sa k vojakom. Prebehli už takmer na opačnú stranu parku, kde si uvedomila policajta. Ten vystrelil dva krát zo svojej zbrane. Následne sa zosunul k zemi a po dlažbe sa začala rozlievať krv. Strhla pohľad tam odkiaľ bežali. Fontána bola na kusy. Vedľa nej ležali dve telá umelcov, ktorí ešte pár minút dozadu zabávali okolie.

Tep sa jej prudko zvýšil. Srdce bubnovalo na maximum. Musí bežať. Musia sa odtiaľto dostať. Nastal ďalší výbuch a zrazu sa dívala do neba, ktoré už bolo plne oranžové. Namiesto sirén a výbuchov sa ozýval iba piskľavý zvuk v jej hlave. Úplne stratila orientáciu. Nevedela, čo sa presne deje. Pocítila prudkú bolesť na ľavej nohe. Bože, prišla o nohu? Takmer jej zastal dych. Chcela sa zdvihnúť, ale nemohla. Prišlo jej zle. Snáď neomdlie. Musí dýchať. Zrazu sa nad ňou zjavila tvár. Bol to Max. Z čela mu stekal potôčik krvi, ale stále z neho vyžaroval pokoj. Niečo na ňu hovoril, ale vôbec nerozumela.

Podložil jej hlavu a ona tak mohla vidieť obe nohy. Boli na svojom mieste, aj keď jedna mala dosť škaredú ranu na členku. Bolo vylúčené s ňou chodiť a oni sa potrebovali dostať k miestu prechodu.

Zakmitala očami. Kde je Max? Kde sa podel jej dozor? Opustil ju? Stovka vystrašených otázok jej prebehla hlavou. Nechcela takto skončiť. Nechcela umrieť v cudzom svete. Niečo ju potľapkalo po pleci. Bol to on. V tom momente akoby všetok chaos na okolí ustal. Cítila sa bezpečne. Vedľa neho sa objavilo nejaké dievča. V hlave sa jej trocha matne spojila so študentkou v žltom tričku, ktorá sledovala umelcov. Tričko však už bolo tmavočervené od zaschnutej krvi.

Spoločne ju schmatli a začali niesť smerom odkiaľ sa ozývalo najviac streľby. Po chvíľke si uvedomila, že spolu vedú rozhovor. Max jej vysvetľoval kto sú, a že ju môže odtiaľto dostať. Trojica šikovne prekĺzla cez niekoľko ulíc. Streľba aj výbuchy už utíchali. Pred útočníkmi už zjavne neostával žiaden odpor. Erin si spomenula na katastrofickú víziu, ktorú jej opísal Max. Zjavne to už nebola vízia. Jeden celý svet bol behom pár minút v troskách. Jedným úderom. Bolo to hrozivé.
„Nemôžete nám nejako pomôcť?“ Erin započula otázku od študentky, ktorá ju podopierala. Zjavne preceňovala ich schopnosti. Max smutne sklonil hlavu. Prešli ešte dve ulice až sa dostavili na miesto. Erin sledovala rovnaké predmestie ako keď sem prišla. Poludňajšie slnko vystriedal oranžovo-šedý opar, ktorý ho pokryl.

„Dobre, môžete vyraziť,“ ozval sa Max, ešte stále pokojným hlasom.
„Čo tým myslíš?“ vyštekla na neho Erin.
„Skúsim im pomôcť vytvoriť vlastný štít.“
Znelo to skôr ako fantázia.
„A ak tu už neostalo nič, čo sa dá zachrániť?“ spýtala sa rozpačito.
„Tak sa vrátim na toto miesto s tými, čo to prežili,“ dodal rozhodne.
„Ale...!“
Max ju nenechal namietať: „Sústreď sa na okraj svojho zraku. To je môj trik.“
Aktivoval prenosné zariadenie. Erin sledovala ako veci na okraji kolidujú do jediného bodu. Akoby niečo vsalo tapetu, za ktorou sa objavila stena. Olovená stena v podzemí. Bola doma.







Ďalšie, už zverejnené poviedky:
1. poviedka: Detektiv
2. poviedka: MOONKiller
3. poviedka: Poselství z budoucnosti
4. poviedka: Boj o život: Vraždiace baktérie
5. poviedka: Archa 12
6. poviedka: Žerty stranou
7. poviedka: Drobná pocítacová haluz :)
8. poviedka: Agenti
9. poviedka: Sérum smrti
10. poviedka: Kozel zahradníkem
11. poviedka: Pohlad do neznáma
12. poviedka: Na cestách
13. poviedka: Úsvit Noci
14. poviedka: Cesta galaxiou
15. poviedka: Pomsta Sithov
16. poviedka: Výměna
17. poviedka: Výzkum
18. poviedka: Ja, a moje druhé Ja
19. poviedka: Právo na život
20. poviedka: Jsem laik





Sci-fi poviedka roka 2010

Harmonogram zverejňovania ďalších poviedok
Domáca stránka súťaže



Sponzori súťaže

Generálny sponzor   Hlavný sponzor
 

Sponzori:









Příjemné počtení, povídka se četla skoro sama. Autor má talent.

Prijemne weekend-ove citanie. Putavy dej i ked nieco podobne sme tu uz mali.No je to pekne, nadpriemerne.

Vzhľadom na to, že som poviedku hodnotil pred poslaním, tak som bol hlavne zvedavý na názory ostatných. Autorov štýl je podľa mňa vynikajúci a autor ho vykazuje už dlhý čas. Poviedka je zatiaľ jedným z adeptov na víťaza.

Dobre napisane...a kludne by to mohol byť scenár na 3 seriu Fringe...

Jo dobre pocitanie paci :)

je to zaujimave aj pomerne dobre napisane, ale niektorym prechodom nerozumiem a stracam sa v tom kto co kde hovori a co sa deje

Velmi dobre napisane, len skoda, ze namet je dost fadny.

mercdok> Presne tak. Je to dobre napsane, urcite nadprumer, ale na vitezstvi to nevidim.

Celkom dobre. Po tej predchadzajucej aspon viem o co v texte ide :).

Poslať nový komentár

Obsah tohto poľa je súkromný a nebude verejne zobrazený.
TOPlist