Záver
Zhodnotenie dnešného krátkeho testu je viac menej predvídateľné. Pokiaľ si dáte pri pretaktovaní dvojjadrových Intel procesorov pozor na pár základných pravidiel, je až triviálne dosiahnuť frekvencie za hranicou 4GHz. Dnes väčšina predávaných procesorov v pohode dosiahne 4GHz, no len máloktoré modely s takou ľahkosťou.
Výkon po taktomto zvýšení frekvencie je, až na pár prípadov favorizujúcich Intel architektúru (DivX, Blender, Excel), na jednej úrovni so skutočnými štvorjadrami, prípadne aj s plnohodnotnými Phenom II X4 procesormi. Tie sa dajú ale samozrejme tiež pretaktovať, čím by sa opäť vrátila ich výhoda hlavne u prípadov, keď sa dokážu využiť všetky dostupné jadrá (rendering, spracovanie videa).
V testoch, kde sa cení hlavne výkon jedného jadra a pomer výkon/takt, je architektúra Intel ešte stále lepšia ako AMD K10. Väčšina prípadov bežnej záťaže ešte stále stále ťaží skôr z vysokého taktu, čo dokazuje napríklad komplexný PCMark Vantage, 3D hry či test web prehliadača.
Dvojjadrové Clarkdale čipy s HyperThreadingom vyzerajú byť ideálnym prechodným článkom medzi vysokou frekvenciou (vrátane OC potenciálu) a viacerými jadrami (HyperThreading dokáže spracovávať o jedno výpočtové vlákno na jadro navyše). Ešte o ničo lepšie je však riešenie Turbo Boost (Intel), resp. Turbo Core (AMD) – teda automatické pretaktovanie niektorých jadier u viacjadrových čipov, v prípade požiadavky jednovláknovej aplikácie. Stráca sa teda problém kompromisu medzi menším počtom rýchlych jadier a väčším počtom pomalších. Zrejme aj preto sú tieto procesory stále atraktívnejšie ako dvojjadrá Clarkdale.
marto
Gudas
marto