Najväčšia katastrofa v dejinách ľudského rodu?

Najsilnejšia sopečná erupcia za posledných pár miliónov rokov viedla k takmer úplnému vyhynutiu ľudského rodu.

Aspoň tak to doteraz vyzeralo.

Bol to známy evolučný biológ Richard Dawkins, ktorý ukázal, že ľudská mitochondriálna DNA môže byť sledovaná k jej prvej nositeľke, mitochondriálnej Eve, ktorá žila približne pred 140 tisícmi rokmi. Mužská línia našich predkov je sledovateľná k mitochondriálnemu Adamovi žijúcemu pred 60 až 90 tisícmi rokov. Inak povedané, všetci sme genetickými potomkami jediného muža a jedinej ženy. Je možné, že ľudská populácia v určitom období pred 60 až 90 tisícmi rokov bola tak malá, že sme všetci potomkovia jediného muža. Vieme, že ľudská populácia bola v státisícročiach predsa len omnoho väčšia a tak sa zrodila teória takzvaného úzkeho hrdla vo vývoji ľudstva.

Teória úzkeho hrdla hovorí o katastrofe, ktorá viedla k  takmer úplnému vyhladeniu ľudského rodu v období pred 60 až 90 tisícmi rokov. Ann Gibbonsová v magazíne Science roku 1993 ako prvá navrhla spojenie teórie úzkeho hrdla s erupciou vulkánu Toba. Ešte donedávna sa odhadoval čas výbuchu na obdobie pred 69 až 77 tisícmi rokov. Erupcia  vytvorila 50 kilometrový kráter a vyvrhla 2500 kubických kilometrov lávy. To mohlo viesť k celoplanetárnemu ochladeniu o 10 stupňov trvajúcemu desiatky rokov. Ľudská populácia sa zredukovala na 3 až 10 tisíc jedincov. 

Teória potrebovala k svojmu potvrdeniu presnejšie údaje. Medzinárodný výskumný tím vedený Niels Bohrovým inštitútom Kodaňskej Univerzity skúmal obsah kyseliny sírovej v ľadovej pokrývke polárnych oblastí. Tá sa dostala pri supererupcii do stratosféry a odtiaľ potom padala dole po celej planéte vo forme kyslých dažďov. 

Určovaním obsahu kyseliny sírovej v ročných vrstvách ľadovej pokrývky z Grónska a Antarktídy sa ukázal najväčší nárast pred 74 tisíc rokmi. V rovnakých ročných vrstvách na severe a juhu našej planéty. Zvýšenie a jeho veľkosť určili čas a vplyv erupcie Toby na planetárnu klímu. S týmito údajmi sa podarilo simulovať vývoj klímy v nasledujúcich rokoch po erupcii. A prišlo prekvapenie.

Podľa simulácií s najnovšími údajmi k žiadnemu dlhotrvajúcemu globálnemu ochladeniu po erupcii Toby nedošlo. Nastali výkyvy v teplote a ochladenie na severnej pologuli. Avšak zároveň sa oteplilo na južnej pologuli. Následkom bolo krátke trvanie globálneho ochladenia. Ak však globálne ochladenie po erupcii Toby bolo krátke, čo spôsobilo úzke hrdlo vo vývoji ľudskej populácie? 

Výskumný tím zverejnil svoje výsledky v článku v magazíne Climate of the Past. 

Jazero Toba, pozostatok po supererupcii. Credit NASA Landsat