Záhada pohybujúcich sa kameňov v Údolí smrti rozriešená

Údolie smrti v Národnom parku v Kalifornii skrýva záhadu veľkých, častokrát niekoľko stokilogramových kameňov pohybujúcich sa akoby samovoľne desiatky metrov, zanechávajúc stopu v okolitom bahne.

Suché jazero Racetrack Playa s plochou takmer desať kilometrov štvorcových obklopené okolitými vrchmi, tvorí mimoriadne presnú rovinu. Ako ukazuje satelitný pohľad, jeho dlhšia strana, smerujúcej zo severu ma juh, meria štyri a pol kilometra. Pozdĺž nej sa nadmorská výška 1130 m.n.m mení len o 4 centimetre. 

Množstvo kameňov, od malých niekoľko stogramových až po pár stokilogramové sa povrchom jazera pohybuje, zanechávajúc sa sebou v bahne jazera dlhé jasné stopy. A to bez akéhokoľvek pričinenia ľudí či zvierat. Záhada je známa už storočie, no doposiaľ úspešne odolávala snahám o jej vyriešenie. Prvý vedecký článok s jej možným vysvetlením bol publikovaný už v roku 1948. Postupne sa objavilo mnoho teórií pokúšajúcich sa ju rozlúsknuť, no riešenie na seba nechalo čakať až doteraz.

Kameň so stopou po svojom pohybe po dne jazera Racetrack Playa v Údolí smrti.

"Runningrock" by Tahoenathan - Own work. Licensed under CC BY-SA 3.0 via Wikimedia Commons.

Štvorčlenný vedecký tím s prvým autorom Richardom Norrisom zo Scripps Institution of Oceanography jej riešenie práve publikoval v magazíne PLOS ONE. Na kamene nainštalovali GPS zariadenia monitorujúce ich pohyb. Zároveň ich sledovali časozbernými kamerami a meteorologickou stanicou sledovali vývoj počasia. Meraciu sústavu nainštalovali na prinesené kamene, keďže správa národného parku im zakázala ich inštaláciu na miestne kamene v zime roku 2011. Potom začalo čakanie, ktoré ďalší z autorov článku Ralph Lorenz v tlačovej správe Oceánografického inštitútu opísal ako "najnudnejší experiment všetkých čias".

Čosi sa začalo diať až po dvoch rokoch čakania, v decembri 2013. Kamene sa pohli. Ukázalo sa, že na to, aby putovali dnom jazera sa musí stretnúť viacero vhodných podmienok. Jazero sa najskôr musí aspoň v jeho spodnej časti zaplniť vodou. Keď táto v zimných mesiacoch zamrzne, vytvorí ľadovú pokrývku. Na vyvolanie efektu stačí, ak bude 3 až 5 milimetrov hrubá. Ráno, keď vychádza Slnko, sa začne tento ľad topiť a jeho celistvosť narúšať. Ak vtedy zafúka vietor, kamene sa začnú hýbať. Vietor ženie ľad po vodnej hladine, a čo je to aj malá sila, stačí na to, aby tento ľad tlačiac na kamene ich rozpohýbal (názorné nakreslený princíp Richardom Norrisom nájdete v druhom "nakreslenom" videu pod článkom). 

Rýchlosť vetra pritom nemusí byť vysoká. Kamene sa pohybovali pri rýchlosti vetra 3 až 5 metrov za sekundu. A pohybujú sa pomaly, rýchlosťou 2 - 6 metrov za minútu. Ak by ste ich aj pozorovali z väčšej diaľky, nič by ste si nevšimli. Pretože ak chýba pevný referenčný bod a okolité kamene sa tiež pohybujú, tak to voľným okom pravdepodobne nerozoznáte. Kamene zotrvávali v pomalom pohybe rôzne dlho, od pár sekúnd po 16 minút. Jeden zo sledovaných kameňov sa na jeden raz takto posunul až o 60 metrov.

Prvý z kameňov, pri ktorom bol zaznamenaný pohyb. GPS zariadenie aj s batériou
je vo vyvŕtanej diere na vrchu kameňa. Credit: PLOS ONE

Je tak záhada pohybujúcich sa kameňov v Údolí smrti definitívne rozriešená? Richard Norris k tomu hovorí “Zdokumentovali sme päť hromadných pohybov v priebehu dva a pol mesiaca, keď bola v jazere voda, zahŕňajúcich pohyb stoviek kameňov. Videli sme tak, že aj v Údolí smrti známom horúčavami, je plávajúci ľad významným faktorom pri pohybe kameňov. Doteraz sme však nevideli, pohybovať sa tie skutočne veľké ... Funguje to pri nich rovnakým spôsobom?”

Jazero Racetrack Playa pri pohľade z juhu 20. decembra 2013. Credit: PLOS ONE

Zdroj: scripps.ucsd.edu, PLOS ONE